Ošetrovateľský obzor

...časopis Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Home Rok 2010 1-2/2010 Výchova, zdravie, výživa a všestranný vývoj maloletého dieťaťa

Výchova, zdravie, výživa a všestranný vývoj maloletého dieťaťa

E-mail Tlačiť PDF

Maloleté dieťa má právny nárok na zabezpečenie riadnej výchovy a všestranného vývoja. Tento nárok smeruje predovšetkým k rodičom. Ak však rodina zanikla a rodičia zlyhávajú alebo ide o dysfunkčnú rodinu, nárok dieťaťa potom smeruje k spoločnosti, resp. štátu a maloleté dieťa má nárok na to, aby mu bolo zabezpečené náhradné výchovné prostredie, a to buď v náhradnej rodine, alebo aspoň vo forme ústavnej výchovy.

Právo a zároveň aj povinnosť rodičov vychovávať deti a na druhej strane právo detí na rodičovskú starostlivosť sú ústavné práva vychádzajúce nielen z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o právach dieťaťa, ale predovšetkým zo vzťahu založeného na biologických a spoločenských predpokladoch.

Pojem výchova zákon bližšie nedefinuje a takisto ako mnoho iných právnych noriem používa v tejto súvislosti aj iné pojmy. Z celkového kontextu právnej úpravy ako takej potom vyplýva, že pojem výchova sa tiež používa v rôznych významoch.

V najširšom zmysle slova výchova ako významná zložka rodičovských práv a povinností je starostlivosť o komplexný rozvoj dieťaťa, a to rozvoj duševný, telesný, mravný, citový, zdravotný a rozumový, čo znamená rozhodovanie o dieťati v tom rámci, v akom dieťa o sebe nemôže rozhodovať samo.

Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 ZR rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Starostlivosť o výchovu detí má byť všestranná, sústavná a dôsledná.

Zo skutočnosti, že rodič má právo a povinnosť vychovávať maloleté dieťa, tradične vyplýva celý rad čiastkových práv, ktoré sú upravené jednak priamo v zákone o rodine a jednak v iných právnych predpisoch, najmä však v Listine základných práv a slobôd a v Dohovore o právach dieťaťa. K niektorým takým právam možno dospieť výkladom.

Ide o nasledujúce čiastkové práva:

  1. Právo mať dieťa pri sebe. Bez tohto práva by rodičia nemali reálnu možnosť realizovať výchovu dieťaťa. Obsahom tohto práva je aj oprávnenie rodičov brániť sa zásahom do uvedeného práva, teda oprávnenie požadovať maloleté dieťa späť od toho, kto ho neoprávnene zadržiava, nájsť a priviesť zatúlané dieťa späť do svojej domácnosti a podobne.
  2. Právo usmerňovať konanie dieťaťa a vykonávať nad ním dohľad zodpovedajúci stupňu jeho vývoja. Rozsah a spôsob výkonu tohto práva je daný predovšetkým vekom dieťaťa, jeho rozumovou vyspelosťou a temperamentom i ďalšími podstatnými psychologickými faktormi určujúcimi osobnosť dieťaťa. Podľa ustanovenia § 30 ods. 3 ZR rodičia majú právo používať pri usmerňovaní konania a správania maloletého dieťaťa vhodné výchovné prostriedky zodpovedajúce veku a stupňu vývoja dieťaťa. Môžu použiť aj primerané tresty, ale ich použitie je obmedzené povinnosťou neohroziť zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa. Pri nesprávnom výkone rodičovských práv, ktorý by ohrozoval ďalší vývoj dieťaťa, môže súd aj z úradnej povinnosti urobiť príslušné opatrenie.
  3. Právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Rodičia v rámci svojich práv a povinností majú právo určiť miesto pobytu dieťaťa. So skutočnosťou, že rodičia určujú svojim maloletým deťom bydlisko, a to trvalé i prechodné, rátajú aj právne normy správneho práva, najmä pokiaľ ide o úpravu evidencie obyvateľstva.
  4. Právo určiť povolanie dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Toto právo je čiastočne modifikované ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), a to pokiaľ ide o spôsobilosť maloletých na pracovnoprávne úkony, podľa ktorého maloletý nadobúda pracovnoprávnu spôsobilosť dovŕšením pätnásteho roku veku. Nemenej dôležité sú aj ustanovenia ZP upravujúce vzájomný vzťah medzi zamestnávateľom, rodičmi a maloletým dieťaťom. V týchto súvislostiach je potrebné zdôrazniť aj právo dieťaťa slobodne sa vyjadrovať k všetkým rozhodnutiam rodičov dotýkajúcim sa podstatných záležitostí osoby dieťaťa a napokon aj právo dieťaťa dostať potrebné informácie, aby sa mohlo k uvedeným záležitostiam vyjadriť.
  5. Právo stýkať sa s dieťaťom, pokiaľ rodič s ním nežije v spoločnej domácnosti. Toto právo je nevyhnutnou podmienkou výkonu rodičovských práv a povinností, pokiaľ rodič nežije s maloletým dieťaťom v spoločnej domácnosti. Ide najmä o prípady, keď dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov po rozvode alebo pomery dieťaťa boli upravené podľa ustanovenia § 44 ZR, ktoré vymedzuje inštitút náhradnej starostlivosti.

Zastupovanie maloletého dieťaťa

Občiansky zákonník v ustanovení § 9 priznáva maloletým deťom iba obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. To znamená, že maloleté dieťa má spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku. Je preto nevyhnutné, aby právne úkony, na ktoré maloleté deti nemajú spôsobilosť, robil za ne iný subjekt. Je však potrebné upozorniť na výnimky, keď v niektorých rýdzo osobných alebo už skôr spomenutých pracovnoprávnych prípadoch môžu sami maloletí vystupovať vo svojom mene. Ide najmä o súhlasné vyhlásenie o určení otcovstva pri splnení predpokladov ustanovených v § 91 a 110 ZR, o podanie návrhu na uzavretie manželstva maloletým starším ako šestnásť rokov podľa ustanovenia § 11 ZR v spojení s ustanovením § 194 OSP alebo o spísanie závetu formou notárskej zápisnice maloletým starším ako pätnásť rokov podľa ustanovenia § 476d ods. 2 občianskeho zákonníka.

V súvislosti s určením subjektu oprávneného konať za maloleté deti je potrebné vychádzať z ustanovenia § 26 OZ, podľa ktorého pokiaľ nie sú fyzické osoby spôsobilé na právne úkony, konajú za ne zákonní zástupcovia, pričom ustavenie § 27 ods. 1 OZ priamo odkazuje na zákon o rodine, aby určil, kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa.

Je nesporné, že z úpravy občianskeho zákonníka a zákona o rodine vyplýva, že maloletý buď má spôsobilosť na právny úkon a potom koná sám vo svojom mene, alebo túto spôsobilosť nemá a potom v jeho mene koná zákonný zástupca. Naša platná právna úprava nepozná delenie spôsobilosti na právne úkony medzi zákonného zástupcu a maloleté dieťa, teda schválenie právneho úkonu maloletého dieťaťa zákonným zástupcom.

Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 31 ods. 1 ZR, podľa ktorého rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. To znamená, že rodičia sú zákonnými zástupcami svojho maloletého dieťa priamo zo zákona, bez toho, aby bolo potrebné rozhodnutie súdu alebo iného orgánu.

Maloleté dieťa môže byť zastúpené ktorýmkoľvek z rodičov a každý z nich môže maloleté dieťa zastúpiť samostatne, pričom zásadne nie je potrebné, aby rodičia konali spoločne. Rodičia sú však povinní dohodnúť sa o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv, a to najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie. Pokiaľ dôjde k nezhode rodičov v podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, rozhodne o danej spornej podstatnej veci podľa ustanovenia § 35 ZR súd na návrh niektorého z rodičov. K takejto nezhode môže dôjsť iba za predpokladu, že každý z rodičov má rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu.

Ani jeden z rodičov nemôže zastúpiť svoje maloleté dieťa, pokiaľ ide o také právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. V takom prípade podľa ustanovenia § 31 ods. 2 ZR súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Takýmto opatrovníkom býva zvyčajne ustanovený orgán sociálnoprávnej ochrany detí, pričom tento inštitút je označovaný ako inštitút kolízneho opatrovníka. Opatrovníkom môže byť aj fyzická osoba, ktorá je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a ktorej záujmy sa nemôžu dostať do rozporu so záujmami maloletého dieťaťa. Táto osoba musí s ustanovením za kolízneho opatrovníka súhlasiť.

Na rozdiel od inštitútu zastúpenia upraveného v občianskom zákonníku, podľa ktorého zástupcom nemôže byť ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, alebo ak dôjde k stretu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca, pri zastúpení maloletých detí ich rodičmi nemusí rozpor existovať, ale stačí už len sama možnosť existencie rozporu záujmov. Charakteristickým príkladom, keď rodičia pre možný stret záujmov nemôžu maloleté dieťa zastúpiť, je konanie o rozvod, konanie o určenie otcovstva alebo dedičské konanie.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) OSP príslušným na rozhodovanie o ustanovení kolízneho opatrovníka je súd príslušný na konanie vo veciach starostlivosti o maloletých, teda okresný súd, v obvode ktorého má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko, a nie procesný súd v konaní, kde je predpoklad stretu záujmov. Nedodržanie tohto postupu nie je takou procesnou chybou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Kolízny opatrovník je procesným opatrovníkom pre určité konanie alebo určitý právny úkon, preto súd musí v rozhodnutí zároveň vymedziť aj rozsah jeho práv a povinností. Skončením konania alebo vykonaním právneho úkonu, na ktorý bol kolízny opatrovník ustanovený, jeho funkcia zanikne, na čo nie je potrebné osobitné rozhodnutie súdu.

Podľa ustanovenia § 31 ods. 3 ZR súd ustanoví maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka aj v ďalších naliehavých prípadoch, a to ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu alebo zákonný zástupca ho nemôže v konaní alebo určitom právnom úkone z vážneho dôvodu zastupovať. V dôvodovej správe k zákonu o rodine sa uvádza, že za vážne dôvody možno považovať situácie, keď jediný žijúci rodič, najčastejšie matka, je chorá a následne hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení alebo obidvaja rodičia sú notorickí alkoholici, ktorí nemajú záujem o liečbu, a preto nie je možné predpokladať ich možnú resocializáciu, a zastúpenie maloletého dieťaťa sa v danom okamihu neodkladne vyžaduje. Skutočnosť, že zákonný zástupca z vážnych dôvodov nemôže maloleté dieťa zastupovať v konaní alebo nemôže vykonať príslušný právny úkon, je potrebné súdu relevantne preukázať.

Ak maloletému dieťaťu nebol ustanovený kolízny opatrovník napriek tomu, že tu takáto potreba podľa ustanovenia § 31 ods. 2 alebo 3 ZR bola, je právny úkon urobený v jeho mene neplatný. Pokiaľ ide o konanie, kde by maloletý nebol riadne zastúpený, ide o odstrániteľnú prekážku postupu v konaní, ktorú musí súd odstrániť, inak by musel súd konanie zastaviť.

Robert Vlček, Irena Belohorská

Posledná úprava Utorok, 01 Jún 2010 08:47  

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok