Ošetrovateľský obzor

...časopis Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Home Rok 2010 3/2010 Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom

E-mail Tlačiť PDF

Inštitút vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je upravený v prvom oddiele prvej hlavy tretej časti v ustanoveniach § 62 – 65 Zákona o rodine.

Vznik vyživovacej povinnosti  rodičov k deťom

Povinnosť poskytovať dieťaťu výživné vyplýva priamo z právnej existencie vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Vzniká narodením dieťaťa a trvá do času, kým dieťa nie je schopné živiť sa samo. Z povahy tejto povinnosti plynie, že povinným je rodič a oprávneným dieťa. Rodičmi sa rozumejú osoby, ktorých za rodičov považuje právny poriadok, a rovnako aj tie, ktorých rodičovstvo bolo založené právoplatným rozhodnutím súdu o osvojení.

Podľa ustanovenia § 82 ods. 1 ZR sa za matku považuje žena, ktorá dieťa porodila a ktorá je z tohto dôvodu zapísaná v matrike ako matka. Otcom je muž, o ktorom svedčí jedna z domnienok určenia otcovstva podľa ustanovení Zákona o rodine, kým sa nepreukáže opak. V tomto zákone sú zakotvené tri domnienky určenia otcovstva, a to otcovstvo manžela matky, otcov­stvo určené súhlasným vyhlásením rodičov a určenie otcovstva na základe rozhodnutia súdu.

Slovenský platný právny poriadok nerobí rozdiely v právnom postavení detí narodených v manželstve a mimo neho. Vzájomný právny vzťah rodičov teda nie je rozhodujúci. Avšak od skutočnosti, či sú rodičia manželia, alebo nie, závisí okamih vzniku ich vyži­vovacej povinnosti. Ak sa dieťa narodí v manželstve, vzniká obom rodičom vyživovacia povinnosť voči dieťaťu dňom jeho narodenia. V prípade, ak sa dieťa narodí mimo manželstva, dňom narodenia dieťaťa vzniká uvedená povinnosť zásadne iba matke.

Otcovi vznikne vyživovacia povinnosť k dieťaťu narodenému mimo manželstva až:

a)    odo dňa určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov pred príslušným orgánom podľa ustanovenia § 91 ZR, pokiaľ k takémuto určeniu nedošlo už pred narodením dieťaťa podľa ustanovenia § 92 ZR;
b)    od právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bolo otcovstvo k dieťaťu určené podľa ustanovenia § 94 ZR 3).

Podľa ustanovenia § 97 ods. 2 ZR vyživovacia povinnosť osvojiteľov k dieťaťu vzniká právoplatnosťou rozhodnutia súdu, ktorým došlo k osvojeniu maloletého dieťaťa.

Vzhľadom na uvedené rodičia nemajú vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, ktoré bolo počaté, ale ešte sa nenarodilo. Ak sú rodičia manželmi, je potrebné pri­hliadnuť na zvýšené potreby matky v čase tehotenstva pri určení vyživovacej povinnosti medzi nimi. Pokiaľ rodičia manželmi nie sú, je úhrada týchto potrieb riešená ustanovením § 74 ZR ako príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke. Táto úprava je v súlade s ustanovením § 7 ods. 1 OZ, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a po­vinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Výživným sa má zásadne riešiť úhrada osobných potrieb v prítomnom čase, nemá byť podmienená právna subjektivita počatého, ale ešte nenarodeného dieťaťa, teda nascitura, vplyv na určenie okamihu vzniku vyživovacej povin­nosti.

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vzniká zo zákona, a tak nie je potrebné, aby o nej rozhodoval súd. Súd rozhodne o vyživovacej povinnosti len vtedy, keď rodičia neplnia túto povinnosť dobrovoľne alebo keď sa o spôsobe jej plnenia nedohodnú. Zároveň určí deň, ktorý je rozhodujúci pre začiatok plnenia povinnos­ti. Ak je oprávneným maloleté dieťa, je rozhodujúci deň, keď povinný rodič prestal poskytovať výživné dobrovoľne, pokiaľ ho skôr dobrovoľne plnil, za predpokladu, že odo dňa začatia konania o výživnom neuplynulo viac než tri roky. Pokiaľ uplynula dlhšia doba a ak sú na to dôvody hodny osobitného zreteľa, pôjde o deň, od ktorého do začatia konania uplynuli práve tri roky. Ak je však oprávneným plnoleté dieťa, bude výživné priznané najskôr odo dňa začatia súdneho konania o výživnom.

Do úvahy prichádza aj rozhodovanie súdu o určení vyživovacej povinnosti rodičov alebo jedného z nich k maloletému dieťaťu v rámci obligatórne spojeného konania, ak:

a)    súd rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa,
b)    súd určí otcovstvo k maloletému dieťaťu.

Nezanedbateľným preventívnym faktorom do­brovoľného plnenia vyživovacej povinnosti je úprava trestného činu zanedbania povinnej výživy v ustanovení § 207 TZ, podľa ktorého skutkovú podstatu uvedeného trestného činu naplní ten, kto, čo aj len z nedbanlivosti najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného.

Rozsah vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

Základné pravidlá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom sú dané v ustanovení § 62 ods. 2 ZR, podľa ktorého obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí, a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a v spojení s usta­novením § 75 ods. 1 ZR prihliadajúc na odôvodnené potreby dieťaťa. Dieťa má zároveň právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Pojem „výživa dieťaťa“ zahŕňa uspokojovanie všetkých životných potrieb pre všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa vrátane uspokojovania potrieb bývania dieťaťa, a to aj v období, keď dieťa už je schopné zabezpečovať si prostriedky na výživu, ale ešte nemá možnosť vlastného bývania.

Schopnosti, možnosti a majetkové pomery povin­ného rodiča a takisto odôvodnené potreby dieťaťa je potrebné u každého rodiča i dieťaťa hodnotiť jednotlivo. Schopnosti a možnosti rodiča má súd zhodnotiť zo všetkých dostupných objektívnych hľadísk, a to najmä z hľadiska jeho veku, zdravotného stavu, dosiahnutej kvalifikácie, možnosti jeho uplatnenia v danom regióne a podobne. Pri hodnotení majetkových pomerov rodiča je potrebné vychádzať nielen z jeho vykazovaného príjmu, ale aj z celkovej hodnoty ním nadobudnutého majetku, ako sú napríklad nadobudnuté nehnuteľnosti, hnuteľné veci, pohľadávky, cenné papiere, úspory. Jeho prejavom môže byť aj nákladný spôsob života indiku­júci ďalšie nedoložené príjmy.

Na druhej strane sa súdy v praxi často stretávajú aj s prípadmi, keď povinný rodič je nezamestnaný a nevykazuje žiadny majetok. Potom je potrebné zisťovať, či nezamestnaný rodič je vedený v evidencii na príslušnom úrade práce a či poberá príslušnú dávku v nezamestnanosti, lebo aj z tejto sa dá určiť výživné. Čo je však dôležitejšie, je potrebné zisťovať skutočné dôvody, lebo právna úprava nevychádza iba so zásady existujúceho faktického stavu, ale najmä so zásady možnosti dosiahnutia príjmu, teda potencionality.

Zásadným je aj pravidlo podieľania sa dieťaťa na životnej úrovni rodičov. Potom už nič nebráni tomu, aby v súlade so zodpovedajúcimi majetkovými pomermi povinného rodiča bolo dieťaťu priznané výživné v rozsahu, ktorý prekračuje to, čo predstavujú jeho odôvodnené potreby. A na druhej strane, pokiaľ je životná úroveň rodičov nízka, bez reálnej možnosti jej zvýšenia, je nevyhnutné obmedziť nároky dieťaťa a prispôsobiť ich danej životnej úrovni.

Zvýšenú ochranu výživy maloletého a ne­zaopatre­ného dieťaťa upravuje ustanovenie § 62 ods. 3 ZR, a to v podobe povinnosti každého rodiča bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa ustanovenia § 2 písm. c) zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 252/2009 Z.z. Tu je zakotvený rozsah minimálneho výživného, ktorého výška je v súčasnosti 25,36 €, odvodený od výšky sumy životného minima. V tomto novokoncipovanom ustanovení sa v plnom rozsahu uplatnila zmena filozofie v určovaní výživného na maloleté dieťa smerujúca ku skutočnosti, že každý povinný rodič musí vždy, aj keď na úkor svojho minima, zabezpečiť výživu dieťaťa. K takto zakotvenému rozsahu minimálneho výživného pristu­puje na základe zákona č.600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení aj štátom poskytovaný prídavok vo výške 21,25 €.

Pri určení rozsahu výživného súd prihliadne i na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na skutočnosť miery podielu starostlivosti rodičov o spoločnú domácnosť. Uvedené činnosti jedného z rodičov môžu sčasti alebo aj v plnom rozsahu pokryť jeho zákonnú vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu vrátane vyživovacej povinnosti stanovenej v minimálnom rozsahu. Miera prihliadnutia je ponechaná na úvahu súdu a mala by závisieť najmä od veku, zdravotného stavu a potrieb dieťaťa a zároveň od možností dieťaťa podieľať sa svojou osobnou pomocou na uspokojovaní vlastných potrieb.

Zásada priority výživného pred inými výdavkami rodičov je zakotvená v ustanovení § 62 ods. 5 ZR, podľa ktorého pri skúmaní schopností, možností a ma­jetkových pomerov povinného rodiča súd pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti neberie do úvahy tie jeho výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. To znamená, že súd uvedené výdavky považuje za príjem povinného rodiča, z ktorého vychádza pri určení roz­sahu jeho vyživovacej povinnosti.

V ustanovení § 63 ods. 1 ZR je upravená nevyvrátiteľná právna domnienka o príjmoch povinného rodiča, ktorej cieľom je poskytnúť súdu efektívnu možnosť určiť čo najobjektívnejšie príjmy a ich potencionalitu povinných rodičov a odstrániť ťažkosti spojené s neochotou týchto osôb predložiť súdu podklady potrebné na objektívne určenie rozsahu vyživovacej povinnosti. Podľa uvedeného ustanovenia rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistiť aj ďalšie skutočnosti potrebné na rozhodnutie. Pre prípad nesplnenia tejto povinnosti sa stanovuje mimoriadna sankcia v podobe už spomínanej nevyvrátiteľnej právnej domnienky o výške príjmu rodiča, podľa ktorej sa predpokladá, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona  č. 252/2009 Z.z.

Z uvedeného vyplýva, že dôkazným bremenom v súvislosti s preukazovaním svojich celkových majetkových pomerov vrátane so sprístupnením chránených údajov je zaťažený povinný rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu. Povinný rodič ako pasívne legitimovaná osoba má v uvedených súvislostiach dve dôležité povinnosti, a to tzv. edičnú povinnosť, teda povinnosť predložiť podklady potrebné na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a povinnosť sprístupniť údaje, inak chránené povinnosťou mlčanlivosti podľa osobitného predpisu. Podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č.511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov sa za porušenie daňového tajomstva nepovažuje oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva súdu na účely súdneho konania.

Podľa ustanovenia § 63 ods. 2 ZR u rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, a potom možnosti a schopnosti povinného posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval.

V prípade rodiča podnikateľa súd musí primárne vychádzať z jeho daňového priznania, prípadne z jeho peňažných denníkov. Ak sa rodič ocitol v daňovej strate, je potrebné skúmať charakter výdavkov vzhľadom na skutočnosť, či išlo o výdavky, ktoré boli nevyhnutné na zabezpečenie, dosiahnutie a udržanie príjmov vo vzťahu k predmetu podnikania. Nie každý daňovými predpismi uznaný výdaj povinného rodiča je z hľadiska jeho podnikania nevyhnutný do tej miery, že by nebol dôvod od neho požadovať, aby z takýchto výdajov prednostne plnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. V prípade, ak povinný rodič má na jednej strane značne vysoké príjmy, na strane druhej však ešte vyššie výdavky, môže súd nariadiť znalecký posudok z odboru ekonómie, v ktorom môže od znalca požadovať, aby posúdil, ktoré výdavky boli pre podnikanie skutočne nevyhnutné.

Isté problémy môžu súdu spôsobovať zistenia, či povinný rodič skutočne preukázal všetky svoje príjmy a celý svoj majetok. Pri zisťovaní existencie ďalších príjmov povinného rodiča môže významnou mierou prispieť aj dieťa alebo druhý rodič, prípadne iná s pomermi oboznámená osoba tým, že súdu sprostredkujú svoje poznatky v tomto smere. Procesnú povinnosť zadovážiť skutkové podklady pre rozhodnutie súdu má však v tomto prípade povinný rodič. Druhý rodič nenesie procesnú zodpovednosť za zhromažďovanie skutkového materiálu. Keďže v prípade maloletého dieťaťa ide o nesporové konanie, súd sám z úradnej povinnosti vykoná aj ďalšie dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Posudzovanie otázky, či povinný rodič súdu preukázal, alebo nepreukázal dostatočne svoje príjmy a majetkové pomery, sa tak môže posunúť skôr na otázku posúdenia ochoty, s akou povinný rodič so súdom pri dokazovaní spolupracoval. Pokiaľ súd dôjde k záveru, že povinný rodič dostatočne nepreukázal svoje príjmy a majetkové pomery, nastupuje už uvedená nevyvrátiteľná právna domnienka o výške jeho priemerného mesačného príjmu.

Posledná úprava Pondelok, 28 Jún 2010 09:16  

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok