Pri hlbšom zamyslení niekedy s prekvapením zistíme, že problematikou, ktorá sa zdá byť atribútom moderných spoločností sa ľudstvo zaoberá už celé stáročia s rôznymi postojmi adekvátnymi historickej dobe a druhu kultúry.
Aj v súčasnosti problematika eutanázie a asistovanej samovraždy patrí už dlhé roky k najcitlivejším a najdiskutovanejším otázkam súvisiacim s právom na telesnú integritu. Otázka, či má človek právo rozhodovať alebo spolurozhodovať o živote a o smrti nie je vo svojej podstate čisto právnou otázkou. Každý človek má právo na život, pričom toto právo je zakotvené vo všetkých relevantných dokumentoch upravujúcich ľudské práva ako také. Ukončiť život človeka násilným spôsobom za pomoci inej osoby predstavuje okrem filozofického hľadiska skutočne zložitý problém aj z hľadiska právneho. Cieľom starostlivosti o smrteľne chorých ľudí je predĺžiť život a zlepšiť kvalitu prežívania. V zásade je možné súhlasiť, že v tomto procese je potrebné použiť všetky diagnostické a terapeutické možnosti, ktoré vedú k tomuto cieľu. Ak však už žiadna liečba nepomáha a začal sa vlastný proces umierania, mala by medicína sústrediť pozornosť na opatrenia, ktoré zmierňujú utrpenie. V tejto súvislosti sa však zároveň vynára otázka ľudskej dôstojnosti, keď pri pacientoch z vážnymi ochoreniami často sociálna smrť predchádza biologickú. Interdisciplinárna diskusia o problematike eutanázie a asistovanej samovraždy sa snaží nájsť odpoveď na takto položené otázky, totiž či má človek v záujme zmiernenia utrpenia a zachovania ľudskej dôstojnosti právo na smrť, podobne ako má právo na život.
Poskytnúť vyčerpávajúcu definíciu eutanázie a asistovanej samovraždy nie je jednoduché, pretože názory odbornej verejnosti sa v otázke definičného vymedzenia týchto pojmov výrazne líšia. Pritom práve pojmové vymedzenie je základom pre skúmanie právnych aspektov tejto problematiky. Spoločným menovateľom rôznych definícií eutanázie je predovšetkým skutočnosť, že v prípade eutanázie ide o úmyselné zabitie človeka konaním alebo opomenutím konania zo strany lekára, ktorý so súhlasom pacienta alebo inej oprávnenej osoby vykoná úkony smerujúce k smrti pacienta alebo nevykoná úkony smerujúce k zabráneniu smrti pacienta, pričom toto konanie alebo nekonanie je motivované snahou zbaviť pacienta neľudského utrpenia a súčasne platí mimo všetkých pochybností, že iné prostriedky zlyhali. Z množstva diferenciačných kritérií pokladáme za najkomplexnejšie nasledujúce členenie:
• Priama alebo čistá eutanázia, ktorá znamená pomoc v umieraní a nie pomoc k umieraniu, pričom táto forma eutanázie neprináša žiadne etické a právne problémy a je dokonca právnou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka.
• Nepriama eutanáziu, ktorá sa vzťahuje na prípady, keď nie je vylúčené, že bolesť tíšiace lieky spôsobia urýchlenie smrti.
• Pasívna eutanáziu, ktorou rozumieme prípady, keď dochádza k vypnutiu život udržujúcich prístrojov alebo k neposkytnutiu život udržujúcich liekov.
• Aktívna eutanáziu, ktorá predstavuje úmyselné ukončenie alebo skrátenie života pacienta konaním lekára.
• Ortotanázia, ktorá označuje spôsobenie smrti pacienta v dôsledku upustenia od liečby nevyliečiteľne chorého pacienta nákladnými a ťažko dostupnými prostriedkami.
Asistovaná samovražda predstavuje na rozdiel od eutanázie stav, keď sa pacient v terminálnom štádiu ochorenia usmrtí sám a lekár mu k tomu poskytne lieky, jedy, návod, pomoc alebo mu v tom nezabráni. Na rozdiel od eutanázie, pri asistovanej samovražde prostriedky smerujúce k usmrteniu použije samotný pacient a nie asistujúca osoba.
Aj keď problematika eutanázie je predmetom diskusie a dokonca aj právnej úpravy predovšetkým vo vyspelých štátoch so zodpovedajúcou úrovňou zdravotnej starostlivosti, vo väčšine krajín sveta ostáva aj naďalej večne tabuizovanou otázkou. Možno sa preto stretnúť s názorom, že na Slovensku ešte nedozrel čas na celospoločenskú diskusiu o tejto problematike či na prípadnú právnu úpravu tejto problematiky. Našou ambíciou nie je vyjadrovať názor na eutanáziu a asistovanú samovraždu, prípadne na otázku povolenia tej ktorej formy eutanázie alebo asistovanej samovraždy aj na Slovensku. Domnievame sa však, že z hľadiska ochrany práva na telesnú integritu ako súčasti osobnostného práva a z dôvodu právnej istoty, ktorá je prvou zárukou takejto ochrany, treba sa legislatívne vysporiadať s touto problematikou aj na Slovensku. Právna úprava problematiky eutanázie a asistovanej samovraždy, ktorá by vymedzila presné a jednoznačné pravidlá, by prispela k zabezpečeniu záruk pre pacienta, že sa vďaka dostatočnému právnemu rámcu nemusí obávať vo svojej chorobe svojvoľného konania lekára, príbuzných či tretích osôb. Na podporu tohto tvrdenia slúži aj sporný výklad existujúcej právnej úpravy i medializované správy z lekárskeho prostredia, že prinajmenšom niektoré legislatívne neupravené formy eutanázie i asistované samovraždy sa vykonávajú aj na Slovensku. Domnievame sa, že takýto závažný aspekt telesnej integrity by nemal byť predmetom nedostatočnej alebo nejednoznačnej právnej úpravy.
Všetky dokumenty upravujúce základné ľudské práva obsahujú ustanovenia chrániace právo na život ako základné ľudské právo. Zároveň však vymedzujú aj určité výnimky, kedy pozbavenie života nie je porušením tohto práva. V žiadnom z týchto dokumentov však nie je výslovne zakotvené právo rozhodovať alebo spolurozhodovať o svojej smrti. Posudzovanie súladu výkonu rôznych foriem eutanázie a asistovanej samovraždy s týmito právnymi dokumentmi je preto otázkou výkladu týchto ustanovení.
Podľa článku 15 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na život a nikto nesmie byť pozbavený života, pričom nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Takto formulované ustanovenie necháva určitý priestor pre vymedzenie konania v zákonoch, ktoré nie je trestné, čo by sa prípadne mohlo vzťahovať aj na problematiku eutanázie a asistovanej samovraždy.
Obdobný priestor ako Ústava Slovenskej republiky vytvára aj ustanovenie článku 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktoré zakazuje svojvoľné pozbavenie života, rôzne formy eutanázie alebo asistovaná samovražda však nemusia byt‘ za predpokladu súhlasu dotknutej osoby takýmto svojvoľným konaním.
V Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právo na život definované v článku 2, podľa ktorého právo na život každého je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest. Dohovor teda neposkytuje rovnaký priestor na zákonnú úpravu ako dva vyššie uvedené právne dokumenty. Možnosť povolenia eutanázie a asistovanej samovraždy je v tej časti právnej teórie, ktorá je v prospech takéhoto povolenia naklonená, odvodzovaná z možnosti členských štátov Rady Európy dať v zákonoch konkrétny obsah všeobecne formulovaným právam zakotveným v dohovore. Možno sa stretnúť aj z názorom, že vykonanie eutanázie a asistovanej samovraždy na žiadosť pacienta nie je úmyselným pozbavením života v zmysle článku 2 dohovoru. V časti právnej teórie sa prejavuje aj snaha odvodiť právo na rozhodovanie o vlastnej smrti z niektorých iných základných ľudských práv ako je právo na osobnú slobodu, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti alebo právo na súkromie.
