Osobná sloboda patrí k základným podmienkam dôstojnej ľudskej existencie a patrí k významným základným právam a slobodám, ktoré sú ustanovené v hlave druhej Ústavy Slovenskej republiky. Ústava SR v čl. 17 zakotvuje slobodu vo viacerých rovinách. Obsahom tohto článku okrem iného je aj konštatovanie, že nikoho nemožno bezdôvodne pozbaviť osobnej slobody. Takýto závažný zásah je možné uskutočniť len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ide teda o jediný prostriedok, ktorým sa môže uskutočniť legitimný obmedzujúci zásah do voľného, neobmedzeného pohybu človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Osobnej slobode sa ochrana poskytuje aj v prípadoch jej obmedzovania a pozbavenia. Z dikcie Ústavy SR je zrejmé, že čl. 17 chráni osobnú slobodu najmä pri činnostiach, ktoré sú spojené s uplatňovaním trestnej zodpovednosti, a pri niektorých činnostiach spojených s poskytovaním ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Zdravotné zariadenie je v zákonom definovaných prípadoch oprávnené poskytovať zdravotnú starostlivosť aj proti vôli (bez súhlasu) pacienta. Existencia výnimiek zohľadňuje predovšetkým záujem spoločnosti na ochrane pred šírením nákazlivých chorôb a na ochrane života jednotlivca. Najväčším zásahom do autonómie pacienta pri rozhodovaní o zdravotnej starostlivosti a súčasne zásahom do ústavou garantovanej osobnej slobody a slobody pohybu je nútená hospitalizácia.