Na zodpovednosť za škodu spôsobenú zdravotníckym pracovníkom možno vo všeobecnosti aplikovať ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka, z kto rého dikcie je pre vznik zodpovednosti potrebné splniť zákonom predpísané náležitosti, a to:

a) porušenie právnej povinnosti poskytovať sta rostlivosť v súlade so súčasne dostupnými poznatkami lekárskej vedy (non lege artis), 
b) existenciu škody, pričom prioritne pôjde o škodu na zdraví, ale nedá sa vylúčiť ani vecná škoda, 
c) príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, 
d) zavinenie (aj vo forme nevedomej nedbanlivosti).

Požiadavka postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis, t.j. v súlade so súčasne dostupnými poznatkami lekárskej vedy, tvorí pilier lekárskeho povolania. Právny základ tejto požiadavky je vyjadrený v Etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka (príloha č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravot­níc­kych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdra­votníctve) tak, že poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi, v súlade s dostupnými poznatkami lekárskych vied a s biomedicínskymi vedami, s prihliadnutím na technické a vecné vybavenie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa zdravotná starostlivosť poskytuje. V rámci svojej odbornej spôsobilosti a kompetencie vykonáva zdravotnícky pracovník preventívne, diagnostické a liečebné výkony spôsobom zodpovedajúcim súčasným poznatkom lekárskej vedy.

Povinnosť postupovať lege artis sa teda vzťahuje na celú oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti, tak ako ju vymedzuje § 2 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdra­votnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytova­ním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vymedzuje zdravotnú starostlivosť ako súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺžiť život fyzickej osoby, zvýšiť kvalitu jej života a zdravý vývoj budúcich generácií. Zahŕňa jednak prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť či pôrodnú asistenciu.

Za porušenie požiadavky poskytovať zdravotnú starostlivosť lege artis je preto možné považovať napríklad:

–    nedostatočnú odbornosť (napr. neatestovaný lekár, nedostatok praxe, exces, t. j. vybočenie z pri­slú­chajúceho oprávnenia atď.),
–    preceňovanie vlastných schopnosti  (nevyžiadanie si konziliárneho vyšetrenia tam, kde sa malo vyžiadať, bezdôvodné nerešpektovanie stanoviska iných odborníkov atď.),
–    ďalšie chyby pri uplatnení odbornosti (zanedbanie určitých príznakov, nevykonanie nutných diagnos­tických výkonov, nesprávna interpretácia výsledkov vyšetrení atď.),
–    technické chyby, zlyhanie zručnosti (nezdar pri manuálnom výkone, zámena pacienta, časti jeho tela, liečiv, prístroja, nepreštudovanie návodu na aplikáciu liečiv, nesprávne preštudovanie návodu atď.),
–    nevhodné, nešetrné zaobchá­dzanie s pacientom (ne­šetrné oznámenie diagnózy, zbytočné a zaťažujúce vyšetrenia atď.),
–    nedôsledné vedenie zdravotnej dokumentácie,
–    nedostatky v organi­zácii práce (tolerovanie zlej sterilizácie nástrojov, požívanie alkoholu atď.).

Ďalšou z náležitostí vzniku zodpovednosti za škodu je i existencia škody, pričom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti môže ísť jednak o škodu vecného charakteru, jednak o škodu vo forme ujmy na zdraví, s ktorou je spojený nárok poškodeného na bolestné a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ, zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia).

Náhradou za bolesť sa rozumie peňažné odškodne­nie bolestí, ktoré sa vytrpeli nielen pri úraze, ale aj po ňom (pri liečení, rehabilitácii a pod.).

Náhradou za sťaženie spoločenské­ho uplatnenia sa rozumie zasa peňažné odškodnenie trvalého zdravotného poškodenia, ktoré má nepriaznivé následky na výkon životných úkonov, uspokojenie životných potrieb alebo uplatnenie pri styku s ľuďmi (bez ohľadu na to, či ide o viditeľné poškodenie). Spomínané úhrady sa posky­tujú jednorazovo, pričom pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z cel­kového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplate­nia v lekárskom posudku ohodnotilo.

Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určujú sumou 2 % z prie­mernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, zistenej Štatistickým úradom SR za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na ich náhradu, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na celé desiatky korún smerom nahor. V osobitných prípadoch je možné túto hranicu prekročiť (§ 5 ods. 5 cit. zákona). Odškodnenie sa poskytuje za bolesti spôsobené na zdraví liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Tieto nároky sú nárokmi obmedzenými iba na osobu poškodeného a zanikajú smrťou poškodeného. V prípade ujmy na zdraví nemusí ísť nevyhnutne o fyzickú ujmu (poškodenie zdravia, smrť). Škoda môže byť aj psychického charakteru. Táto škoda napr. vo forme psychického stresu môže byť spôsobená nesprávnym správaním zdravotníckeho per­sonálu (nedodržanie povinnosti mlčanlivosti, bezdôvod­ná hospitalizácia atď.), čo sa v konečnom dôsledku môže prejaviť v nepriaznivom priebehu liečenia, v strate dôvery pacienta, v znížení kvality života v dôsledku nesprávne určenej diagnózy.

Nevyhnutnou podmienkou na vznik občiansko­právnej zodpovednosti je i existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi konaním non lege artis a vzniknutou škodou. Táto existencia príčinnej súvislosti sa musí v každom prípade bezpečne preukázať, nemož­no ju len predpokladať. V oblasti posudzovania právnej zodpovednosti zdravotníckych pracovníkov však zisťo­vanie existencie príčinnej súvislosti nie je jednoduché.

V neposlednom rade je pre vznik zodpovednosti za škodu potrebné skúmať aj otázku zavinenia. Zavinenie v občianskom práve možno všeobecne charakterizovať ako psychický (vnútorný) vzťah zodpovedného subjektu k vlastnému úkonu, ktorý sa prieči objektívnemu právu. Zavinenie je založené na spojení prvku vedomia a prvku vôle, pričom môže mať formu úmyslu alebo ned­ban­livosti. V prípade posudzovania zavinenia v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pôjde predo­všetkým o zavinenie z nedbanlivosti, no skôr sa pri posudzovaní zavinenia zdravotného pracovníka posu­dzuje, či konal, alebo nekonal lege artis.

Špecifickou situáciou, ktorá sa riadi odlišným právnym režimom oproti všeobecnej zodpovednosti za škodu, je škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité. Tento druh zodpovednosti je upravený v usta­novení § 421a Občianskeho zákonníka.

Okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo veci sú napr. okolnosti, ktoré vyplynú z ich vlastností. Môže ísť o chybu rtg. prístroja, lieku, injekčnej striekačky a pod. Za takto vzniknutú škodu zodpovedá poškodenému ten, kto prístroj či vec použil, pričom môže ísť aj o vec úplne bezchybnú a použitú lege artis, ak ňou došlo k vedľajším účinkom (napr. nečakaná alergická reakcia pacienta na určitú látku alebo liek). V danom prípade sa totiž neskúma zavine­nie škodcu. Ide o druh tzv. objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti za výsle­dok, z ktorej sa škodca nemôže exkulpovať, a to ani vtedy, ak by preukázal, že škodu nezavinil.

Okolnosti majúce pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá bola pri poskytnutí služby (pri plnení záväzku) použitá, môžu spočívať aj v nedostatočnej sterilite alebo inej chýbajúcej vlastnosti, ktorú by inak mal mať prístroj alebo iná vec použitá pri poskytovaní zdravotníckej služby. Pokiaľ je totiž predpísaná alebo predpokladaná určitá vlastnosť prístroja či inej veci použitej pri poskytovaní služby (záväzku) a tento prístroj alebo iná vec zmienenú vlastnosť nemá, možno z toho vyvodiť, že ak bola chýbajúca vlastnosť príčinou škody, škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v po­vahe prístroja alebo inej veci, ktorá bola použitá pri poskytovaní služby.

Pri výkone zdravotnej starostlivosti pacient musí poskytovať lekárovi informácie týkajúce sa jeho intím­nej sféry. Do práva na ochranu súkromia možno zaradiť o. i. i právo na zachovanie lekárskeho tajomstva, za­chovanie povinnej mlčanlivosti či dôstojnosti pacienta. Ide o oblasť tzv. osobnostných práv pacienta.

Profesijné tajomstvo je imperatív, ktorý zaväzuje zdravotníckeho pracovníka zachovať mlčanlivosť o informáciách, ktoré sa dozvedel v súvislosti s výko­nom svojho povolania. Povinnosť zachovať mlčanli­-vosť je vyjadrená v § 11 ods. 8 písm. g) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Informácie o zdravotnom stave pacienta sú obsahom jeho zdravot­nej dokumentácie.

Porušením tejto povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka môže byť napr. poskytovanie informácií o zdravotnom stave pacienta nepovolaným osobám.

Zákon umožňuje poskytnúť poučenie o zdravotnom stave pacienta len osobám blízkym (§ 116 OZ), ale pokiaľ si to pacient výslovne nepraje, lekár tieto informácie poskytnúť nesmie.

Legálnou výnimkou zo zásady mlčanlivosti je aj poskytnutie výpisov zo zdravotnej dokumentácie na základe konkrétne formulovaného písomného vyžiada­nia orgánom činným v trestnom a občianskom súdnom konaní (§ 24 ods. 4 písm. f) ZoZS).

Vznik zodpovednos­ti zdravotníckeho pracovníka sa môže viazať aj na jeho konanie, ktorým porušil pacientovo právo na ľudskú dôstojnosť. Nerešpektova­nie a porušenie dôstojnosti pacienta sa najčastejšie prejavuje necitlivým a hrubým prístupom zdravotníc­keho personálu pri poskytovaní zdravotnej sta­rostlivosti.

Lekár je viazaný Etickým kódexom, ktorý ho napr. zaväzuje neposkytovať zdra­votnú starostlivosť v prí­tomnosti osoby, ktorá nie je lekárom alebo zdravotníc­kym pracovníkom, správať sa k pacientovi korektne a neznížiť sa k hrubému správa­niu. Pokiaľ ide o oblasť osobnostných práv pacienta, je potrebné spomenúť ešte obrazové a zvukové záznamy vyhotovené napr. pri skupinovej a individuálnej psycho­terapii alebo videozáznamy z chirurgických zákrokov, fotografie tela pacienta pri operácii alebo foto­dokumentácia získaná pri pitve mŕtvoly a pod. Tieto záznamové materiály je možné použiť bez súhlasu pacienta len na vedecké alebo pedagogické účely, avšak ani vtedy nesmú byť použité v rozpore s oprávnenými záujmami osoby, ak je možné túto osobu zo záznamov identifikovať. V opačnom prípade sa môže dotknutá osoba domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosť­učinenie.

Pokiaľ by sa morálne zadosťučinenie v konkrétnom prípade javilo ako nedostačujúce, môže jej súd priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po smrti dotknutej osoby môže právo na ochranu osobnosti uplatňovať a domáhať sa odškodnenia zákonom stanoveného okruh príbuzných osôb (pozostalý manžel, deti a ak ich niet, tak rodičia zomrelej osoby).

Špecifickým druhom zodpovednosti za škodu spô­sobenú zdravotníckym pracovníkom je aj zodpovednosť v rámci biomedicínskeho výskumu. Ide o získavanie a overovanie nových biologických, medicínskych, ošetro­vateľských poznatkov a poznatkov z pôrodnej asistencie na človeku (§ 2 ods. 12 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdra­votnej starostlivosti).

Overovanie nových medicínskych poznatkov zákon rozdeľuje na biomedicínsky výskum na základe zdravot­nej indikácie a na biomedicínsky výskum bez zdravotnej indikácie. Rozdiel spočíva v tom, že pri zdravotne indikovanom overovaní je jedným z cieľov overovania účinnejšia pomoc pacientovi trpiacemu na chorobu, na ktorú je overovanie zamerané, pričom pri zdravotne neindikovanom overovaní ide len o overovanie novej medicínskej metódy bez zámeru pomôcť subjektu, na ktorom sa biomedicínsky výskum realizuje.

Špecifi­kom biomedicínskeho výskumu je riziko poškodenia zdravia pacienta, ktoré so sebou nová a ne­overená metóda nesie. Platí, že riziko poškodenia zdravia pacienta biomedicínskym výskumom musí byť vždy menšie ako pozitíva, ktoré sa na základe vykonania výskumu očakávajú.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú overova­ním nových medicínskych poznatkov zakladá samotný zákon o zdravotnej starostlivosti (§ 27 ods. 2 písm. h) ZoZS). Na vykonávanie biomedicínskeho výskumu legálnom cestou vyžaduje splnenie určitých podmienok, ako je písomný informovaný súhlas po predchádzajúcom po­učení osoby a i jeho schválenie príslušným orgánom či dostatočné technické a personálne vybavenie zdra­votníckeho zariadenia.

Pre vznik zodpovednosti za škodu je v danom prípade dôležité, aby príčinou vzniknu­tej škody bol samotný výskum. Ide o druh tzv. objektív­nej zodpovednosti za výsledok, kde nie je potrebné skúmať otázku zavinenia.

Pri riešení zodpovednosti za škodu spôsobenú zdravotníckym pracovníkom je potrebné spomenúť aj spoluzodpovednosť poškodeného (pacienta). Zodpoved­nosť za škodu spôsobenú zdravotníckym pracovníkom možno preto v dôsledku spoluzavinenia poškodeného

(§ 441 OZ) znížiť, bez ohľadu na to, či ide o prípad objektívnej, alebo subjektívnej zodpovednosti.

O spolu­zavinenie pôjde vtedy, keď sa poškodený podieľa na vzniku škody spôsobom, ktorý (keby išlo o škodcu) by spĺňal podmienky všeobecnej zod­po­vednosti podľa § 420 OZ. Subjektívna stránka zavinenia poškodeného však musí byť dokázaná osobou zodpovednou za škodu. Ak bola škoda spôsobená aj zavineným konaním poškodeného, zodpovedá za ňu pomerne. Ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, zodpovedá za ňu a znáša ju sám. Pokiaľ teda poškodený svojím konaním spoluzavinil skutoč­nosť, že ku škode došlo, nebude mať nárok na úplnú náhradu škody, ale iba čiastočnú. Za škodu bude zodpovedať jednak ten, kto ju spôsobil, jednak sám poškodený, a to podľa miery účasti na spôsobení škody.

Literatúra

1.    VLČEK, R.: Poučenie pacienta. Lekársky kuriér, Bratislava: Nakladateľstvo Dr. Jozef Raabe, s.r.o, I/2006.
2.    VLČEK, R.: Ochrana údajov v zdravotníctve. Lekársky kuriér. Bratislava: Nakladateľstvo Dr. Jozef Raabe, s.r.o, I/2006.
3.    VLČEK, R.: Zodpovednosť za škodu spôsobenú zdravotníckymi pracovníkmi. Poradca súkromného lekára.  Bratislava: Nakladateľstvo Dr. Jozef Raabe, s.r.o, 2006.
4.    VLČEK, R.: Zdravotná dokumentácia v zmysle zákona o zdravotnej starostlivosti, In: Medical Practice. Vydavateľ­stvo SANOMA Magazines 6/2006.
5.    STOLÍNOVÁ, J.: Právní postavení a odpovědnost lékaře.Praha: Avicenum, 1997.
6.    STOLÍNOVÁ, J., MACH, J.: Právní odpovědnost v medicíně. Praha: Galén, 1998.
7.    ŠTĚPÁN, J.: Právní odpovědnost ve zdravotnictví. Praha: Avicenum, 1970.
8.    HOLZER, W., POSCH, W., SCHICK, P. J.: Arzt und Arzneimittelhaftung in Österreich. Viedeň: Orac, 1992
9.    GECÍK, K.: Právna zodpovednosť v zdravotníctve a medicíne. Martin: Osveta, 1984.

Robert Vlček