Každá fyzická osoba je subjektom práva na telesnú integritu a jej ochranu. V súvislosti s problematikou spojenou so zásahmi do ľudskej reprodukcie sa však vynárajú dve otázky zásadného významu, ktorých zodpovedanie je kľúčové z hľadiska problematiky práva na telesnú integritu pred narodením fyzickej osoby:

• Kedy nastáva okamih zrodu života, t. j. od ktorého okamihu možno hovoriť o subjektívnom práve na telesnú integritu a práve na jej ochranu?
• Aký je rozsah a obsah práva na telesnú integritu nenarodenej fyzickej osoby?

Problematika vymedzenia okamihu zrodu života nie je súčasnou medicínou zodpovedaná jednoznačne, pričom takéto jednoznačné rozhraničenie okamihu zrodu života asi nebude možné nikdy stanoviť. Aj napriek nevídanému pokroku biomedicínskych vied a veľmi rýchlej aplikácie jeho výsledkov v medicínskej praxi, ktoré sú charakteristické pre počiatok 21. storočia, v otázke pohľadu na embryo panuje vo svete bioetiky, medíciny, medicínskej etiky a práva absolútna nejednotnosť.

Rovnako tak filozofický pohľad na "prirodzenosť" a status ľudského embrya, ktorý je dôležitý pre skôr zmienené vedné disciplíny ako základný kameň, sa zmieta v nespočetných kontroverzných postojoch a teóriách. Podľa Marty Munzarovej v zásade je možné rozlíšiť štyri hlavné mravné postoje, z ktorých dva sú diametrálne odlišné a dva stoja medzi nimi.

Embryo (rovnako tak už i oplodnené vajíčko) má rovnakú hodnotu ako všetky ostatné ľudské bytosti a má teda právo na život. Nie je možné s ním robiť vôbec nič, čo by bránilo jeho ďalšiemu vývoju; a pokiaľ niektoré procesy tomuto vývoju zabraňujú, potom je povinnosťou pokúsiť sa ich odstrániť presne tak ako v prípade liečby život ohrozujúcich chorôb pri dospelých jedincoch. Nemusí sa však urobiť všetko pre predlžovanie ich života, pokiaľ to nie je možné presne tak ako sa to nemusí robiť pri umierajúcich jedincoch. A pretože každý človek má rovnakú hodnotu, rovnakú hodnotu má aj každý vyvíjajúci sa jedinec. Akákoľvek selekcia je nedovolená. Z toho plynie negatívne stanovisko k zabitiu plodu v tele matky a zákaz takého výskumu na embryách in vitro, ktorý vedie k ich deštrukcii. Snáď jedinou možnou výnimkou z tohto pravidla je situácia, kedy pokračovanie tehotenstva ohrozuje život matky.

Embryo má veľmi malú alebo temer nulovú morálnu hodnotu. A teda nie je potrebné zvažovať žiadnu jeho zvláštnu ochranu a ani nie je potrebné pomýšľať na to, že má právo na život. Tí, ktorí zastávajú tento postoj, súhlasia s deštruktívnym výskumom s použitím embryí a rovnako tak so selekciou, ktorá je závislá od ich rozhodnutí, ktoré neberie do úvahy dobro embrya.

Medzi týmito dvomi krajnými pozíciami stoja tzv. gradualistické postoje, ktoré tvrdia, že oplodnené vajíčko sa iba postupne stáva ľudskou bytosťou a že získava (v závislosti na štádiu vývoja) stále významnejšiu, nie však absolútnu hodnotu. Pokiaľ ide o právo na život, potom názory sú rôzne a určité dôvody môžu nad týmto právom prevážiť. V rámci tohto myslenia možno rozlíšiť spomínané dva prístupy:

• Nárok na práva a ochranu progresívne v priebehu vývoja rastie a dosahuje úplnosti v čase životaschopnosti plodu. Záujmy a práva iných by mali byť rovnako tak brané do úvahy a v dôsledku konfliktu záujmov môže dôjsť k etickým dilemám, a teda v niektorých prípadoch je možné poprieť aj právo na život plodu (v tomto smere neexistuje jednotný názor).
• Rovnako tak ako v predchádzajúcom prípade, v priebehu vývoja plodu narastá nárok na jeho ochranu, úplné práva však jedinec získava až po narodení. Zástancovia tohto názoru súhlasia s vykonaním potratu aj v neskoršej fáze tehotenstva.

S ohľadom na predchádzajúce nie je možné následne stanoviť okamih zrodu života v právnom predpise tak, aby sa nevyskytli aj iné názory na takéto stanovenie. Rovnako je to so stanovením rozsahu a obsahu práva na telesnú integritu nenarodenej fyzickej osoby. Napriek tomu by však právna úprava mala zohľadňovať zásadu právnej istoty, z čoho nepochybne vyplýva, že okamih zrodu života ako aj rozsah a obsah práva na telesnú integritu pred narodením je potrebné právne záväzne stanoviť. Slovenský právny poriadok sa úprave tejto problematiky úplne nevyhýba, ale aj pod vplyvom rozličných etických a náboženských hľadísk neposkytuje jednoznačné a nespochybniteľné riešenie.