Jedným z najdôležitejším predpokladom poskytnutia zdravotnej starostlivosti je informovaný súhlas pacienta, ktorý je dôležitou súčasťou moderného ponímania zdravotníctva a výrazným spôsobom zapája pacienta do procesu liečby, pričom zvyšuje jeho právne povedomie v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Avšak zdravotnú starostlivosť možno za určitých okolností poskytovať aj bez súhlasu pacienta, prípadne jeho zákonného zástupcu.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 8 zákona o zdravotnej starostlivosti informovaný súhlas na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa nevyžaduje v prípade:

a) neodkladnej starostlivosti, ak nemožno informovaný súhlas pacienta získať včas, ale možno ho pred­pokladať;
b) ochranného liečenia uloženého súdom podľa ustano venia §§ 73 a 74 Trestného zákona;
c) ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie;
d) ambulantnej alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

Z predchádzajúceho vyplýva, že prevziať osobu do ústavnej zdravotnej starostlivosti možno len na základe jej predchádzajúceho súhlasu, avšak zákon o zdravotnej starostlivosti v ustanovení § 6 ods. 8 písm. c) vyme­dzuje prípady, keď možno osobu prevziať do ústavnej starostlivosti aj bez jej informovaného súhlasu, a to v nasledujúcich prípadoch:

a)    ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie,
b)    ak osoba v dôsledku duševnej choroby alebo s prí­znakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotné­ho stavu

Konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia a drža­nia v ústave zdravotnej starostlivosti, ktoré sa označuje ako tzv. detenčné konanie, je upravené v článku 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v ustanoveniach §§ 191 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a v ustanovení § 9 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti. Prevzatie do ústavu zdravotnej starostlivosti alebo držanie v ňom bez súhlasu pacienta sa dotýka najmä ústavného práva na osobnú slobodu. Avšak ústavná zdravotná starostli­vosť je spojená s vyšetrovacími a liečebnými úkonmi, preto je potrebné sa o tomto konaní zmieniť aj v sú­vislosti s právom na telesnú integritu. Detenčné konanie pozostáva z dvoch samostatných častí. Prvou je konanie o tom, či k prevzatiu do ústavnej starostli­vosti došlo zo zákonných dôvodov. Druhou časťou je samot­né konanie o vyslovenie prípustnosti ďalšieho držania v ústave.

Ústav vykonávajúci zdravotnú starostlivosť (ďalej len „ústav“) je povinný oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode sa ústav nachádza, prevzatie každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho písomného súhlasu (ďalej len „chorý“). Ústav je povinný urobiť takéto oznámenie aj v prípade, ak je osoba, ktorá bola prijatá do zdravotnej starostlivosti so svojím písomným súhlasom, obmedzená vo voľnom pohybe alebo styku s vonkajším svetom až v priebehu liečenia, a to do 24 hodín po tom, čo k takému obmedzeniu došlo. Určitým nedostatkom tohto ustanovenia je nešpe­cifikovanie subjektu oznamovacej povinnosti (ošetrujúci lekár, prednosta alebo štatutárny zástupca ústavu) a sub­jektu zodpovedného za nesplnenie oznamovacej povin­nosti. Nejasnou časťou tohto ustanovenia je aj pojem „obmedzenie styku s vonkajším svetom“. Pri exten­zívnom výklade by bol pracovník zariadenia oprávnený zakázať chorému aj písanie listov a súdnych podaní, telefonovanie, sledovanie masovokomunikačných pro­striedkov alebo by mohol nariadiť jeho izolovanosť od príbuzných. Takáto formulácia je o to závažnejšia, že obmedzovanou osobou nemusí byt‘ iba duševne chorý, ale napríklad aj pacient chorý na infekčnú chorobu. V tomto prípade by preto akiste mala platiť všeobecná zásada, že obmedzenie styku s vonkajším svetom nesmie v nijakom prípade znamenať izolovanie pacienta od kontaktu s príbuznými a od celkového spoločenské­ho diania.

Pokiaľ je súdu doručené oznámenie o prevzatí chorého do ústavnej zdravotnej starostlivosti bez jeho súhlasu, súd začne vo veci konanie, vykoná potrebné dôkazy a v prvom kroku vydá rozhodnutie, či k pre­vzatiu došlo zo zákonných dôvodov.

Predmetné rozhodnutie je potrebné vydať do 5 dní odo dňa, kedy došlo k obmedzeniu chorého, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Vykonávajú sa potrebné dôkazy, výsluch chorého a ošetrujúceho lekára, avšak pojednávanie netreba spravidla nariaďo­vať. Ak chorý nemá iného zástupcu, ustanoví mu súd pre toto konanie opatrovníka. V tejto súvislosti treba konštatovať, že nenariadenie pojednávania nesporne šetrí čas, ale zároveň zhoršuje chorému možnosť na obhajobu jeho práv.

Uznesenie o prípustnosti prevzatia sa doručí chorému, ibaže podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára nie je schopný chápať obsah takéhoto rozhodnutia, ďalej jeho zástupcovi (opatrovníkovi) a ústavu. Za určitý nedostatok tohto ustanovenia možno označiť skutočnosť, že posúdenie schopnosti chorého chápať obsah rozhodnutia uskutoční lekár, ktorý mohol byt‘ zainteresovaný na prevzatí do ústavu.

Do rozhodnutia o prípustnosti prevzatia možno vykonávať iba také vyšetrenia a ošetrenia, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia pacienta alebo na zabezpečenie jeho okolia.

Odvolanie proti uzneseniu o prípustnosti prevzatia nemá odkladný účinok. Vzhľadom na časté prieťahy v súdnom konaní však do rozhodnutia o odvolaní môže uplynúť aj niekoľko mesiacov.

Pokiaľ súd rozhodol, že k umiestneniu nedošlo v súlade so zákonnými dôvodmi, musí byť pacient okamžite z ústavného zdravotníckeho zariadenia pre­pustený.

Pokiaľ súd naopak vyslovil, že prevzatie bolo v súlade so zákonnými dôvodmi a chorý je obmedzený alebo vylúčený zo styku s vonkajším svetom, pokračuje súd v konaní o vyslovenie prípustnosti jeho ďalšieho držania v ústave. Na zistenie zdravotného stavu chorého súd ustanoví znalca. Úlohou znalca je poskytnúť vyjadrenie o tom, či ďalšie držanie chorého v ústave pri obmedzení alebo vylúčení styku s vonkajším svetom je potrebné. Za znalca nemôže byť ustanovený lekár, ktorý pracuje v ústave, v ktorom je chorý držaný. Súd nariadi pojednávanie, na ktoré prizve chorého (pokiaľ‘ podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára alebo písomného znaleckého posudku je chorý schopný vnímať priebeh a význam pojednávania) a jeho zástupcu (opatrovníka). Na pojednávaní vypočuje znalca, podľa okolností ošetrujúceho lekára, chorého a vykoná prípadne ďalšie vhodné dôkazy. Toto ustanovenie takisto dáva možnosť vylúčiť chorého z konania bez možnosti hájiť svoje práva na súde. Rozsudok určujúci prípustnosť ďalšieho držania a stanovujúci, na akú dobu, musí byť vyhlásený do troch mesiacov od výroku o prípustnosti prevzatia.

Účinnosť rozsudku o prípustnosti držania zanikne uplynutím 1 roka odo dňa jeho vyhlásenia, ak v ňom nebola určená kratšia lehota. Ak sa má držanie v ústave predĺžiť nad túto dobu, treba vykonať nové vyšetrenie a súd musí o povolení ďalšieho držania znova rozhod­núť. Žiadne ustanovenie však nebráni tomu, aby bola ústavná starostlivosť bez súhlasu liečenej osoby aj celoživotná.

Ak pominú dôvody prevzatia, ústav je povinný pacienta ihneď prepustiť alebo uzavrieť s ním alebo s jeho zákonným zástupcom dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Žiadosť o nové vyšetrenie a rozhodnutie o prepuste­ní môže podať osoba držaná v ústave, ak je spôsobilá na právne úkony, jej zástupca (opatrovník) a osoby jej blízke ešte pred uplynutím doby, do ktorej je držanie prípustné, ak je odôvodnená domnienka, že ďalšie držanie v ústave nie je odôvodnené. Ak takúto žiadosť súd zamietne, môže rozhodnúť, že nebude konať ďalšie vyšetrovanie pred uplynutím doby, po ktorú bolo drža­nie v ústave povolené. V tejto súvislosti si dovolíme poznamenať, že podľa nášho názoru je toto ustanovenie v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Dôvodom je viazanie prípustnosti podania žiadosti na spôsobilosť držanej osoby na právne úkony. Nemožno prijať zásadu, že osoby, ktoré nemajú spôsobilosť na právne úkony, nemôžu vôbec samostatne konať vo vzťahov uprave­ných právnym poriadkom. Navyše návrhy, oznámenia, podnety, sťažnosti a iné podania, ktorými sa občania, či už v rámci tzv. petičného práva, alebo z iného dôvodu obracajú na súdy, zastupiteľské zbory a štátne alebo iné orgány, ani nie sú právnymi úkonmi v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Občana nemožno v týchto právach obmedzovať, a to či už bez vyslovenia obmedzenia spôsobilosti v sfére hmotného práva alebo nad či mimo rámec takto vysloveného obmedzenia. Preto ani predmetné znenie § 191f Občianskeho súdne­ho poriadku nemôže zakázať osobám pozbaveným spôsobilosti na právne úkony podať na súd návrh, aby súd počas ústavnej zdravotnej starostlivosti preskúmal, či nezanikli dôvody na poskytovanie ústavnej zdravot­nej starostlivosti bez ich súhlasu. Zároveň sa môžeme domnievať, že takisto nie je prípustné obmedzovať právo chorého podať kedykoľvek v primeraných intervaloch takúto žiadosť opätovne.

Držanie pacienta v ústavnom zdravotníckom za­riadení bez jeho súhlasu a bez splnenia oznamovacej povinnosti súdu by bolo s najväčšou pravdepodobnos­ťou posúdené ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody, prípadne zbavenia osobnej slobody.

Pokiaľ lekár rozhodne o umiestnení pacienta do ústavného zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu a následne súd nevysloví súhlas s tým, že k prevzatiu došlo k zákonných dôvodov, nepôjde o trestný čin, ak zariadenie splnilo oznamovaciu povinnosť riadne a včas. Avšak nie je možné vylúčiť úspešnú žalobu na ochranu osobnosti osobitne v prípadoch, kde došlo k ujme na osobnej cti a ľudskej dôstojnosti pacienta.

Literatúra

1.    WINTEROVÁ A. a kol.: Občanský soudní řád s vysvětlivkami a judikaturou. Praha: Linde Praha, 2003.
2.    VLČEK, R.: Zisťovanie skutkového stavu a dôkazné prostriedky. V: Dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní. Bratislava: EPOS, 2006.
3.    VLČEK, R.: Karanténne opatrenia. V: Poradca podnikateľa v gastronómii a hygiene. Bratislava: Nakladateľstvo Dr. Jozef Raabe, 2006.
4.    VLČEK, R.: Kontrola liečebného režimu zamestnávateľom.  Úspešný manažér. 2006, č. 1.
5.    VLČEK, R.: Zastupovanie. V: Personálny menežment.Bratislava: Nakladateľstvo Dr. Jozef Raabe, 2006.
6.    VLČEK, R.: Nesporové konanie. V: Dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní. Bratislava: EPOS, 2006.
7.    VLČEK, R.: Informovaný súhlas pacienta a ochrana jeho osobných údajov v zdravotníctve. Ošetrovateľský obzor,  2006, č. 4.
8.    VLČEK, R.: Zdravotná dokumentácia a poučenie pacienta. Ošetrovateľský obzor, 2006, č. 2, s. 66 – 67.
9.    VLČEK, R.: Hodnotenie znaleckého posudku. V: Dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní. Bratislava: EPOS, 2006.
10.    PAVLOVSKÝ, P.: Soudní psychiatrie a psychologie.  Praha: GRADA Publishing a. s., 2004.

Zdenka Hrubešová